Slovenská republika: Darina Kvetanová – Nawabudinovo posolstvo (Local politics and institutions)

Afganec Udin Sadiqi prekonal tisícky kilometrov, aby v Trnave našiel svojho bratranca Nawabudina, ktorý počas komunizmu študoval na miestnej priemyslovke. Rodine napísal posledný list v roku 1989. Odvtedy o ňom nemali žiadne správy.

Udin cítil, že po viac ako dvadsiatich rokoch musí prísť na Slovensko, aby po bratrancovi pátral. Mal sny, v ktorých sa zjavovala Nawabudinova tvár. Veril, že je to znamenie. „Rodina nevedela, čo si má o zmiznutí Nawabudina myslieť. Prečo nám o sebe nedáva žiadne správy? Kde je a ako žije? Všetci sa o neho bojíme,“ opisoval Udin pred dvoma týždňami v našej redakcii. Požiadal nás, aby sme v novinách uverejnili Nawabudinovu fotografiu a výzvu ľuďom, ktorí ho spoznajú. „Ak majú o ňom akékoľvek správy, prosím ich, nech sa ozvú,“ žiadal.

Šokujúca správa

Pondelok ráno. Shapoor prichádza domov zo zahraničia. Je to Afganec, ktorý si po ukončení strednej a vysokej školy založil v Trnave firmu. Otvára novinovú schránku, z ktorej sa na neho sypú samé faktúry. Teraz na ne nemá chuť, radšej si prečíta, čo je nové v meste. Upíja si z kávy a s ešte zlepenými očami listuje v Trnavsku. Ako studená sprcha ho zrazu zobudí Nawabudinova fotka. „Je to možné? Môj priateľ. Chodil do tej istej školy ako ja,“ behá mu hlavou. Je šokovaný, keď číta príbeh o bratrancovi, ktorý ho prišiel hľadať na Slovensko. V redakcii zvoní telefón. „Mám pre vás smutnú správu,“ hovorí rozrušene Shapoor. „Nawabudin je mŕtvy.“

Výborný

Trnavský príbeh mladíka Nawabudina Sadiqiho sa začal v roku 1987. „Bol to taký drobný chlapec, tichý, nevýrazný,“ vybavuje si ho aj po rokoch pedagóg strojárskej priemyslovky Dušan Áč. Žiakov z krajín tretieho sveta, ktorý na tejto škole študovali, učil v dielňach prax. So Shapoorom prechádzame chodbami školy. Zdraví svojich niekdajších učiteľov. V riaditeľni si pozeráme Nawabudinove vysvedčenia. Výborný, výborný, výborný, čítam hodnotenia z predmetov. Kráčame k jedálni. „Tu varili najlepšie kuchárky na svete. A tam sme mali stužkovú,“ zastaví sa pri spoločenskej miestnosti. Ukončenie školy tu v roku 1992 oslavoval aj o rok mladší Nawabudin. O týždeň na to zahynul. V rieke Morava pred očami svojho najlepšieho priateľa.
2013-03-18-06.47.56_fd0905ad6c83ed59ef7e256f28862fa7

Po Nawabudinovej minulosti sme som Shapoorom (uprostred) pátrali priamo na priemyslovke, kde študoval obaja študovali. Pedagógovia si vedeli Nawabudina vedel veľmi dobre vybaviť. To, že jeho rodina nevie, ako chlapec umrel, ich šokovalo.

2013-03-18-06.51.16_54afa87920f8808749db08214b82c1cc
Nawabudin (vpravo) so svojimi spolužiakmi z priemyslovky na triednom výlete.
2013-03-18-06.53.07_63abdbf4dd19ce03dcdc95ceb2793ff5

Menší, veľmi šikovný mladík. Poznávacie znamenie Nawabudina. Na fotke so svojim priateľom na Trojičnom námestí v Trnave.

Plán s tragickým koncom

Zahraniční študenti prišli po ukončení školy o víza a museli sa vrátiť naspäť do svojej krajiny. V Afganistane však v roku 1992 zúrila vojna. „Vrátiť sme sa nemohli, čakala by nás tam smrť,“ hovorí Nawabudinov najlepší priateľ a bývalý spolužiak, ktorý dnes žije na Slovensku, no nechcel byť menovaný. „Jediným spôsobom, ako zostať v Československu, bolo študovať ďalej na vysokej škole. Obaja sme boli výborní žiaci, na vysokú školu nás však nechceli prijať. Z domu sme dostávali správy, že situácia je veľmi zlá. Bola to najstrašnejšia vojna v dejinách Afganistanu. Tu nás nechceli, domov sme sa vrátiť nemohli. Preto sme sa rozhodli utiecť do Rakúska. Zo Záhoria sme tam chceli preplávať cez rieku Moravu,“ opisuje vtedajšie plány.

Traja kamaráti sa teda nechali odviezť k rieke. Bola noc. Nawabudin sa silného prúdu bál. Neveril, že dokáže preplávať. „Zobral som všetky naše zabalené veci a plával prvý. Potom do rieky vošiel Nawabudin. Plával, no prúd rieky ho vysilil a začal na mňa kričať, že už nevládze,“ opisuje strašné momenty. Všade bola tma a nevidel, kde presne jeho kamarát je. Aj tak sa rozbehol a skočil priamo do rieky za Nawabudinovým hlasom. „Nad vodou už držal len jednu ruku. Chytil som ho, začal sa strašne metať. Ťahal ma pod vodu, mal som čo robiť, aby som sa neutopil. Trvalo to asi tridsať minút, a potom som ho stratil. Nevnímal som, kde som, ani čo sa stalo. V hlave som mal jedinú vec. Musím ho nájsť.“ Potápal sa na dno stále dokola. Nevnímal čas. Nohy mal doráňané od konárov, bol celkom ustatý. Asi po troch hodinách sa vynoril na brehu rieky. Bez Nawabudina. „Vtedy som si uvedomil, že ho už asi nezachránim.“

Kráčal asi tridsať minút po brehu proti prúdu, ktorý ho odplavil niekoľko kilometrov. Na brehu našiel priateľa, ktorý do rieky nestihol ani vstúpiť, len bezbranne sledoval, ako jeho dvoch kamarátov odnáša prúd. Myslel si, že sú obaja mŕtvi. Chlapci sa rozhodli vrátiť a všetko oznámiť na najbližšej policajnej stanici. Mŕtve Nawabudinove telo našla polícia niekoľko dní po incidente. Spolu so Shapoorom ho išli identifikovať a postarali sa, aby ho previezli do Afganistanu. „Veľvyslanec sám nevedel, čo sa v krajine bude diať ďalej. No sľúbil nám, že truhla s Nawabudinovým telom poletí posledným spojom z Prahy do Kábulu. Vložili sme do nej všetky jeho veci, napísali list pre jeho rodinu, rozlúčili sa s ním. To bolo poslednýkrát, čo sme ho videli,“ spomína Nawabudinov najlepší priateľ.

Stratený a nájdený

So Shapoorom stojíme pri breze na Študentskej ulici pred vstupom do školy, kde všetci spomínaní študovali. Herve, Kasim, Taher, čítam cudzie mená v kôre stromu. Vryli ich tam čerství absolventi priemyslovky. Rovnakú pamiatku tu na seba zanechal aj Nawabudin. „S priateľmi na neho často spomíname. Jeho smrť bola tragická, no po čase sme sa s ňou zmierili. Je však veľmi smutné, že jeho rodina žila toľké roky v nádeji, že žije,“ tískajú sa mu slzy do očí. „Kde skončila truhla s jeho telom, už nikto nikdy nezistí. Počas vojny pochovávali ľudia v Afganistane svojich blízkych na záhradách pri domoch. Až po nej premiestnili ich pozostatky na cintorín. Nawabudinovým telom sa v čase vojny na hraniciach asi nikto nezaoberal,“ vysvetľuje si Shapoor.

Vyberá telefón a ťuká do neho Udinove číslo. „Haló…, tu Shapoor, som Nawabudinov priateľ,“ hovorí afgansky. Udin je šokovaný. Spustí radu výčitiek, nech jeho bratrancovi odkáže, že rodina umiera od strachu o neho. Ak raz bude mať deti, uvedomí si, čo to je. Mama je nešťastná, že sa toľko rokov neozval. Shapoor ho preruší. „Prepáčte, ja… Je mi to ľúto. Žiaľ Nawabudinovej mamy bude ešte silnejší. Mrzí ma to, no on už nežije,“ predáva smutnú správu. Ticho. Plač. Otázky ako, kedy a prečo.

Udin čoskoro pricestuje do Trnavy, aby sa o živote a smrti svojho bratranca dozvedel viac. Sny, v ktorých sa mu bratranec zjavoval a cesta na Slovensko splnili svoj účel. Príbeh nemal dobrý koniec. Nawabudinova rodina sa však po viac ako dvadsiatich rokoch konečne dozvie, čo sa s ním stalo. A on môže odpočívať v pokoji.

2013-03-18-06.56.23_4a79de1eae73a46529968e6b04f72e4c

Pred školou na Študentskej ulici stále stoja brezy, do ktorých čerství absolvensti vryli svoje mená. Shapoor na jednej z nich našiel aj pamiatku na svojich afganskych priateľov.

Foto (2) : archív JN

Foto (2): Darina Kvetanová

Darina Kvetanová – Som 27-ročná novinárka. Od tretieho ročníka na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave sa snažím hľadať pravdu v Trnavskom regióne, poukazovať na to, čo ľudí trápi a zároveň na to, čo ich zaujíma. Rada píšem o výnimočných ľuďoch, ktorí prinášajú spoločnosti niečo nové. Myslím si, že práca regionálnych novinárov je veľmi dôležitá, pretože často majú k ľuďom bližšie, ako novinári celoplošných médií, ktorí mnohé veci riešia od stola. Milujem výjazdy do terénu. A je jedno, či hľadám v gumákoch čierne skládky, mapujem v turistických topánkach miestne hory, alebo stepujem na obecných úradoch a domáham sa u starostov, aby mi ukázali zápisnice zo zasadnutia obecných zastupiteľstiev. Som rada, že píšem o ľuďoch a pre ľudí.

2 July 2013

  1. Eva Jarabková says:

    Ak by platila stupnica hodnotenia v bodoch od 1 po 10. Darina Kvetanová by od nás, trnavčanov , dostala desinu, za ľudské, pravdivé a objavné články.